Tak poďme na to. 
Tak ako som už párkrát povedal, nemám v živote zase toľko voľného času. A hlavne prispejem keď mám pocit, že mám čo povedať. Každopádne kompliment rád vrátim, debata s Tebou vždy poteší. A aby som nebol zlý, tak aj s Bretnixom, ale u neho mi stále chýba tá finálná porcia otvorenosti.
Rado sa stalo, veď preto aj snaha písať na verejné fórum, nech si kto chce prečíta. Sám si tak častokrát len dobre počítam, hoci neprispejem.
Teraz k príspevku zo včera.
(necitujem pre stručnosť celý odstavec) Tu súhlas, možno by som len súhlasil, že VER lepší ako LEC, ale neformuloval by som to že až o “triedu”. Rolu ale myslím hrala povaha vzťahov vo Ferrari - keď už LEC od mlada na to pripravovali, zastupoval ho Todt ml. a ukazovalo sa, že na to má, tak by ho zrejme na poslednú chvíľu za VER nevymenili. Tak to vo Ferrari v dobrom či zlom nerobia - viď. napr. Massa.
Toto je zložitejšia téma. Aj celkovo, aj príklady ktoré uvádzaš. Samozrejme, že jazdcom pri lákaní ukážu kdečo, ale je to skôr “sales pitch”. Keď Niki lákal Lewisa do Mercedesu v 2012, tak neviem či by mu ukázal/hovoril niečo diametrálne odlišné než ak by povedzme za ním prišiel v 2001 Mika, že v McLarene už nie a či nie do Jaguaru. Pozor, netvrdím, že tam nie je objektívny rozdiel, ale nepreceňoval by som schopnosť jazdcov ho takto zdiaľky rozpoznať. Taký Ferdo pri prestupe do McLarenu v 2015 tiež určite videl plán, ľudí, investície, odhodlanie - ale holt nevyšlo.
Áno, priviesť McLaren ako veľkú značku spät na vrchol musí byť výzva pre každého šampióna, bohužiaľ od odchodu Hondy je myslím McLaren v stave ako predtým Williams - defaultne nastavený na nevyhrávanie. To by sa naozaj musel zmeniť najprv McLaren, resp. jeho majiteľ.
No a teraz k hlavnému bodu, prepojím čo si napísal Ty a ten podľa mňa nepodarneý Bretnixov záverečný argument:
Prepojím to ešte aj s príkladmi čo si uvádzal o prestupoch Alonsa do McLarenu (prvý v 2007) či Seba do Ferrari.
Najprv - jasne, že pre legendu nie je nevyhnutné vyhrať vo viacerých tímoch
Lenže pozrime sa na to prakticky - na legendu treba najprv vyhrať viacero titulov (v drvivej väčšine, dajme preč Mossa či Gillesa). No a následne nemalú rolu hraje AKO sa vyhrávalo či dokonca nevyhrávalo.
Tam môže hrať rolu v akom zlom či dobrom aute si vyhralo, aké dominantné sezóny či skvostné preteky sa podarili. To všetko dokopy určuje status jazdca.
Čo sa priebehu kariéry týka, drvivá väčšina jazdcov ide presne v štýle ako Tvoja posledná citácia - za najlepším monopostom A aj tí - a tu je s prepáčením “blbosť” Bretnixovho argumentu, čo získajú viacero titulov len u jednej značky sú toho sotva výnimkou a to platí za celú históriu, dokonca aj v 50tych rokoch keď sa prestupovalo aj v rámci sezóny.
Celkovo by som kariérne cestičky rozdelil na nasledujúce úrovne:
I. Snažím sa byť vždy v najlepšom možnom monoposte
II. Verný svojmu tímu v dobrom aj v zlom
III. Idem do momentálne do horšieho, aby som získal ešte väčší triumf (a samozrejme sa to aj podarí)
Ešte horšou podkategóriou (I.) je keď to síce platí, ale je to reálne prestup do horšieho ale nie na spôsob III. (hoc sa možno aj deklaruje), ale kvôli peniazom alebo sporom. Tam by som rozhodne zaradil Piqueta do Lotusu, asi aj Laudu do Brabhamu (hoc tam je to zložitejšie) a Fernando v 2015 do McLarenu je tiež “na pováženou”
Pokračovanie v ďalšom príspevku, keďže nevyjdú znaky 